„…“K črte ruskej politiky, ktorá ju odlišuje od politiky západných štátov, patrí aj zverejňovanie rôzne veľkých koncepčných materiálov so stredno–, príp. dlhodobým charakterom. Do tejto série materiálov patrí aj nová Koncepcia zahraničnej politiky Ruskej federácie, ktorú schválil 31. marca 2023 prezident Vladimir Putin. Nové vydanie koncepcie sa zdôvodňuje potrebou reagovať na kardinálne zmeny v medzinárodných vzťahoch.

Už z názvov častí a členenia koncepcie vidieť, že ide o zložitý a rozsiahly (niekedy aj mierne patetický) text, ktorý sa zaoberá širokou škálou tém od globálnych problémov po špecifické otázky malých regiónov. Má zhutnený, niekedy takmer tézovitý charakter, a konštatovania i hodnotenia pri jeho analýze je potrebné hlbšie skúmať. Koncentrovane sa v ňom prezentuje ruský pohľad na súčasnú medzinárodnú situáciu, jej problémy a vývoj. Poukazuje sa aj na predpokladaný postup Moskvy v týchto podmienkach. Prejavuje sa v ňom aj ďalší odklon od západnej terminológie a zvýrazňuje sa špecifičnosť ruského pohľadu na svet, čo zapríčiňuje, že niektoré pojmy a tvrdenia sa pri preklade interpretujú značne zložito.

Z I. časti, ktorá má 6 bodov, je významné konštatovanie o zvláštnom postavení Ruska ako svojbytného štátu–civilizácie, rozsiahlej eurázijskej a euro–tichooceánskej veľmoci, ktorá zjednotila ruský národ a iné národy, predstavujúce kultúrno–civilizačnú pospolitosť ruského sveta. Opiera sa o viac ako tisícročnú ruskú štátnosť a z nej vyvierajúce skúsenosti zo vzťahov s inými štátmi.

Pri postavení Ruska v súčasných medzinárodných vzťahoch sa poukazuje na jeho nerastné bohatstvo, štatút stáleho člena Rady bezpečnosti OSN, členstvo vo významných medzinárodných organizáciách, pozíciu jednej z dvoch najväčších jadrových veľmocí a nástupníctvo po ZSSR. Zvýrazňuje sa rozhodujúci podiel Ruska na víťazstve v II. svetovej vojne a jeho významný vklad do vytvorenia súčasného systému medzinárodných vzťahov a likvidácie svetovej sústavy kolonializmu.

RF dnes vystupuje ako jedno zo suverénnych centier rozvoja sveta. Plní historicky vzniknutú unikátnu misiu pri udržiavaní globálnej rovnováhy síl a vytváraní mnohopolárneho medzinárodného systému, ktorý zabezpečuje podmienky pre mierový rozvoj ľudstva.

Zahraničná politika Ruska vychádza z jeho národných záujmov. Má mierumilovný, otvorený a pragmatický charakter, ktorý uznáva princípy a normy medzinárodného práva a rovnoprávnu medzinárodnú spoluprácu v záujme riešenia problémov sveta.

Nový moment predstavuje uvedenie kritériá, ktoré podmieňuje vzťah Ruska k iným štátom a medzinárodným organizáciám. Je ním charakter ich politiky voči Rusku – konštruktívny, neutrálny alebo nie priateľský.

Dodáme, že ruské prídavné meno недружественный (nedružestvennyj), ktoré sa dnes v diplomacii Moskvy často používa, znamená nie priateľský. Jeho interpretácia ako nepriateľstva je síce možná, ale má to konfrontačný, rusofóbny kontext, lebo nepriateľ v ruštine je враг (vrag) a nepriateľský je вражеский (vražeskyj). Pri všetkej úcte k západnej politike a diplomacii ide aj v tomto prípade o to, že Moskva používa menej agresívny štýl vyjadrovania. O tom, aká úbohá je úroveň a zameranie slovníka vedúcich predstaviteľov súčasnej slovenskej politiky a diplomacie („slávnej“ štvorky – prezidentka, predseda vlády, minister zahraničia a minister obrany) radšej pomlčíme.

Duch tejto časti, ktorá má 8 segmentov, je postavený na kritike západného pohľadu na usporiadanie sveta, ktorý sa v poslednom čase pokrytecky a spupne označuje vo svete za jediný prípustný – „poriadok založený na pravidlách“. Možno sa opýtať, aké to boli pravidlá, ktoré viedli k bombardovaniu Juhoslávie, či podpore vzbúrencov v Líbyi a k zabíjaniu civilistov. Poukazuje sa aj na protirečenia, ktoré sú už stáročia spojené s politikou Západu a zdôrazňuje sa, že potom ako USA zostali jedinou superveľmocou, pôsobia ešte kontroverznejšie a nebezpečnejšie.

Vychádza sa z konštatovania, že ľudstvo prežíva epochu revolučných premien. Pokračuje vytváranie spravodlivejšieho, mnohopolárneho sveta. Do minulosti odchádza nerovnovážny model rozvoja sveta, ktorý stáročia zabezpečoval prednostný ekonomický rast koloniálnych veľmocí na účet osvojovania zdrojov závislých území a štátov v Ázii, Afrike a na západnej pologuli.

Prebiehajúce zmeny, ktoré majú vcelku prínosný charakter, však vyvolávajú nevôľu radu štátov, naučených myslieť logikou globálnej dominancie a neokolonializmu. Prejavuje sa to najmä v používaní protiprávnych postupov v politickej, bezpečnostnej a ekonomickej dimenzii medzinárodných vzťahov, v zasahovaní do vnútorných záležitostí štátov a rôznych podobách neprípustného nátlaku na ne.

Prehlbuje sa ekonomická kríza globalizácie. Existujúce problémy najmä v energetickej a finančnej oblasti sa neriešia. Rastie fragmentácia svetovej ekonomiky a zvyšuje sa nerovnosť v rozvoji štátov. Objavujú sa však aj procesy, ktoré sa snažia tento nepriaznivý vývoj zadržať a zmeniť. Ide najmä o rozširovanie nových národných a cezhraničných platobných systémov, rast záujmu o nové medzinárodné rezervné valuty a vytváranie predpokladov pre diverzifikáciu mechanizmov medzinárodnej ekonomickej spolupráce.

Znepokojivý je aj rast úlohy sily v medzinárodných vzťahoch, pričom v rade významných regiónov sa zvyšuje napätie. Zostrovanie starších ozbrojených konfliktov vytvára nielen väčšiu hrozbu medzinárodnej bezpečnosti, ale prináša aj riziko zrážky medzi veľkými štátmi, vrátane tých, ktoré vlastnia jadrové zbrane.

Zákonitou odpoveďou na krízu usporiadania sveta sa stáva rozvoj spolupráce medzi štátmi, na ktoré sa vyvíja vonkajší nátlak. Aktivizuje sa formovanie regionálnych a nadregionálnych mechanizmov ekonomickej integrácie a spolupráce a vytváranie rôznych foriem partnerstva v záujme riešenia existujúcich problémov.

Poukázalo sa na to, že USA a ich satelity považujú upevnenie pozície Ruska ako jedného z centier súčasného sveta za hrozbu západnej hegemónie. Ukrajinskú krízu využili ako zámienku na zostrenie dlhoročnej protiruskej politiky a rozpútanie hybridnej vojny na všestranné oslabenie Ruska. Rusko sa nepovažuje za nepriateľa Západu (не считает себя врагом Запада) a nechce sa od neho izolovať. Počíta s tým, že po čase Západ uzná reálie súčasného sveta a vráti sa k pragmatického kurzu voči Rusku. Na takomto základe je Rusko pripravené na dialóg a spoluprácu.

Na záver tejto časti sa uvádza, že RF je pri odpovedi na nie priateľské správanie Západu odhodlaná brániť svoje právo na existenciu a slobodný rozvoj všetkými prostriedkami. Veľká časť ľudstva má záujem na konštruktívnych vzťahoch s Ruskom a uznáva jeho postavenie ako vplyvnej svetovej veľmoci. To prináša pre RF možnosti jej úspešného pôsobenia na medzinárodnej scéne.

V prvom sú vymenované národné záujmy v zahraničnopolitickej sfére, ktoré zohľadňujú dlhodobé tendencie vývoja situácie vo svete. Je ich deväť:

– rozvoj bezpečného informačného priestoru, obrana ruskej spoločnosti pred deštruktívnym informačno–psychologickým pôsobením zo zahraničia,

Na tomto základe sa sleduje dosiahnutie troch strategických cieľov: bezpečnosti RF, vytvorenia priaznivých podmienok pre jej rozvoj a upevnenia jej pozície ako jedného z centier v súčasnom svete. Pri ich realizácii bolo stanovených 14 základných úloh.

Táto časť je v koncepcii jednou z dvoch najrozsiahlejších. Obsahuje 30 konkrétnych bodov, ktoré sú rozvedené do ďalších detailov. Je vytýčených 9 prioritných smerov:

– obrana ruských občanov a organizácií pred protiprávnymi zahraničnými útokmi, podpora krajanov žijúcich v zahraničí, medzinárodná spolupráca v oblasti ľudských práv,

Táto časť je v koncepcii ďalšia najrozsiahlejšia. Obsahuje 17 konkrétnych bodov, ktoré sú tiež rozvedené do ďalších detailov. Špecificky je vytýčených 10 regionálnych smerov zahraničnej politiky RF. Ide o:

Ak by sme hľadali rôzne skryté významy (odkazy) v koncepcii, tak možno toto poradie regiónov naznačuje zmenu v smerovaní „vektorov“ ruskej zahraničnej politiky. Doplníme (azda zase aj so skrytým významom), že priamo spomenuté v tejto časti boli v rôznych kontextoch len Bielorusko, Abcházsko a Južné Osetsko, Čína, India, Afganistan (ako problém, ktorý treba medzinárodne riešiť), Irán, Sýria, Turecko, Saudská Arábia, Egypt, Izrael (len v zátvorke ako sused moslimských štátov), Brazília, Kuba, Nikaragua, Venezuela a USA. Štáty sme uviedli v poradí, ako sa objavili v tejto časti. Okrem toho sa v koncepcii spomína množstvo medzinárodných organizácií, z ktorých vystupuje jednoznačne do popredia OSN.

Nová koncepcia zahraničnej politiky RF vzbudila určitý záujem, ale ten zostal na pozadí medializácie problémov súčasnej medzinárodnej situácie, najmä v bezpečnostnej a ekonomickej oblasti. V hlavnom mediálno–politickom prúde sa často zdôrazňovalo „nepriateľské“ zameranie koncepcie proti Západu. Koncepcia nadväzuje na závery, ktoré boli uvedené už v Stratégii národnej bezpečnosti RF z júla 2021.

Na dôkladnejšiu analýzu toho, čo znamená táto koncepcia a ako bude v skutočnosti pôsobiť, si treba nejaký ten čas počkať. Väčšina materiálov, ktoré boli zverejnené na Západe, sa v prvej reakcii na zverejnenie koncepcie zmohla len na vybrané detaily, ktoré boli spravidla vytrhnuté z kontextu. Ak sa chceme nad koncepciou viac zamyslieť, treba ju vidieť v línii od charakteristiky súčasného sveta a tendencií jeho vývoja cez strategické ciele a základné úlohy zahraničnej politiky k jej realizácii v regionálnych podmienkach a ich vzájomnú prepojenosť.

Skepticky možno dodať, že zahraničná politika nie je o takýchto programových dokumentoch – víziách. Tie ukazujú len na predstavu vedenia daného štátu a jeho diplomacie o tom, čo robiť. Dnes sa často hovorí o „reálpolitike“, ktorá je daná najmä tromi okolnosťami: silou (najmä ekonomickou a vojenskou) štátu, schopnosťou vedenia štátu a jeho diplomacie a ďalších zložiek, pôsobiacich v medzinárodných vzťahoch, presadzovať jeho záujmy a prijímaním politiky štátu medzinárodným spoločenstvom.

Z koncepcie vyznieva, že RF sa cíti dnes byť rôznym spôsobom ohrozená, najviac zo Západu. Nechce sa stať jeho nepriateľom, ale čaká na to, aby Západ uznal realitu meniaceho sa usporiadania sveta a nového charakteru moci v ňom, ako aj pozíciu Ruska. Zvýrazňuje rastúcu silu tej časti sveta, ktorá je s konaním Západu nespokojná. RF vidí v spolupráci s týmito silami potenciál, ktorý môže pomôcť posilňovaniu jeho pozícií vo svete.

Nám v Európe zostáva ešte čas na zmenu deformovaného vzťahu k Rusku v posledných rokoch. Tým, že sa „Rusko vyženie z Európy“, problémy, do ktorých nás dostalo súčasné vedenie EÚ a väčšiny jej štátov vo vleku USA a NATO, sa nič dobré nedosiahne. Treba rešpektovať, že Západ je len malou časťou sveta, ktorého sila i autorita majú iné dimenzie ako pred 30 rokmi.